INSECT ARK - Raw Blood Singing
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Si vydedenec, krysa, nevychádzaš na svetlo, spávaš v kanáloch pod pulzujúcim San Franciscom. Unavený padáš, vťahuje ťa špirála spánku, no zrazu cítiš, ako ti čosi zovrelo krk. Z diaľky počuješ jemnú, tichú melancholickú melódiu, gradujúcu, ako ťa postupne opúšťa život. Zreteľne vnímaš, ako sa do nej mieša škrek zo samotného pekla...
História sa opakuje. Keď začiatkom deväťdesiatych rokov black metal v dnešnej forme zapúšťal v čiernych lesoch Škandinávie svoje korene, išlo o istú formu protestu, sprisahaneckú komunitu, ktorú rozložila egomaniacka snaha upozorniť na seba aj za cenu nezmyselných násilných a nekultúrnych, odporne barbarských činov. Mediálna pozornosť katapultovala čierny kov z odvrátenej strany Mesiaca na samé výslnie – rešpekt, ktorý sa dostáva DIMMU BORGIR, či DARKTHRONE je toho jasným dôkazom. V tej istej dobe však na opačnej strane zemegule povstáva rovnako silná scéna, plná individualít programovo odmietajúcich „bežnú“ produkciu a v plesnivých pivniciach produkujúcich jeden napálený demáč za druhým.
Scott Conner (a.k.a. Malefic), dnes jediný člen XASTHUR a Jeff Whitehead (známy ako Wrest), pôsobiaci v one-man projektoch LEVIATHAN a LURKER OF CHALICE sú dvaja z najznámejších predstaviteľov amerického blackového podhubia. Účasť Malefica a Wresta na nadšene prijatom „Black One“ od SUNN O))) obom otvorila dvere do širšieho povedomia. Na CD edícii pôvodne vinylového splitu, vydanej obskúrnou firmičkou Battle Kommand za distribučnej pomoci kultového labelu Southern Lord, sa nachádza desiatka skladieb, sedem z dielne XASTHUR a tri, o to rozsiahlejšie, z pera (či skôr počítača) LEVIATHAN. Nekompromisne ortodoxný blackový imidž však tentokrát nezastiera umeleckú impotenciu. Hudba XASTHUR vychádza z toho najlepšieho, natočeného pod hlavičkou BURZUM, ďalším vodítkom nech je SHINING. Odosobnený, rafinovane lo-fi nahratý a nazvučený black metal akoby vychádzal odnikadiaľ, spoza niekoľkých stien. Rozostrená, blackmetalovo disonantná gitara má, spolu s pulzujúcim automatom, úlohu vytvoriť ambientný spodok nahrávky, v ktorom sa topí Maleficov škrek, a naopak, z ktorého vyrastajú zvláštne uhrančivé klávesové melódie. Prevažne pomalé, kľudné tempo má prekvapivo ukľudňujúci efekt. Programovo negatívne emócie „pravého“ black metalu, ktoré sa jeho moderní protagonisti usilujú dosiahnuť efektným (ale dávno nie efektívnym) „tlačením na pílu“ tu majú skôr podobu akejsi rezignácie smrteľne raneného tvora. Mimoriadne pôsobivú časť XASTHUR uzatvára coververzia „Palace Of Frost“ z debutu KATATONIE. Táto skladba je ako živá voda, zjavenie z iného sveta, iného prístupu k blackmetalu. Je jasnou poctou ranej tvorbe švédskych priekopníkov, aj keď istá kontinuita s ešte viac ambientnou a „pocitovou“ tvorbou XASTHUR je v nej zreteľná.
Wrest sa za osem rokov stihol podpísať pod neuveriteľných 29 nahrávok, presných štvrť stovky z nich pod hlavičkou LEVIATHAN. Aj keď vrcholom tvorby tohto šialeného Kalifornčana (sic!) je zrejme novší split s ďalšou jednohlavou beštiou SAPTHURAN, na spoločnej nahrávke s XASTHUR sa prezentuje reprezentatívnym materiálom. Mizantrop Wrest pôsobí v rozhovoroch až komicky, no hudbu za seba necháva hovoriť jasne. Trojica skladieb (jedna z nich je – ako inak – coververzia, tentokrát JUDAS ISCARIOT), každá na pomedzí desiatich minút, je na prvé vypočutie menej prístupná ako Maleficove záseky, takisto však pracuje s rozsiahlymi strednetempými plochami vychádzajúcimi z ambientom inšpirovanej vetvy blacku a rafinovane skrývajúcimi vlastne vcelku „popové“, stráviteľné melódie. Po živšej prvej polovici CD si však LEVIATHAN vyžaduje väčšiu dávku sústredenia. Pri priamom porovnaní je zrejmé, že fakt, že za všetky nástroje je zodpovedný jeden človek (či už ako programátor, alebo interpret a skladateľ) jasne definuje dojem z celého diela. Istá odcudzenosť, chlad či syntetickosť, a pritom zovretosť materiálu na celom albume je jeho zvláštnou, ale príjemnou a znekľudňujúco atraktívnou črtou.
Obidvaja aktéri tohto splitu dokazujú, že žiaden žáner nie je apriori mŕtvy; aj po rokoch stagnácie a vzďaľovania sa pôvodnému „duchu“ je čo objavovať. „USBM“, tak, ako ho spoludefinujú XASTHUR a LEVIATHAN, je originálnou, sympaticky neopočúvane pôsobiacou variáciou na žáner, ktorý v Európe systematicky devalvujú stovky chabých kópií tých zopár bez debaty hodnotných zoskupení.
XASTHUR: 8.5/10; LEVIATHAN: 7.5/10, suma sumárum 8/10 a veľký výkričník pre tých, čo majú radi extrémny black, no jeho severská, "klepačková" forma sa im zunovala. Ambientne náladotvorný, ale predsa agresívny a temný disk.
8 / 10
1. XASTHUR: The Eerie Bliss And Torture (Of Solitude)
2. XASTHUR: Keeper Of Sharpened Blades (And Ominous Fates)
3. XASTHUR: Conjuration Of Terror
4. XASTHUR: Instrumental
5. XASTHUR: Achieve Emptiness (bonus track)
6. XASTHUR: Telepathic With The Deceased (rehearsal 11/04)
7. XASTHUR: Palace Of Frost (KATATONIA cover)
8. LEVIATHAN: Unfailing Fall Into Naught
9. LEVIATHAN: The Remotest Cipher (Beside The Last Breath Vanished)
10. LEVIATHAN: Where The Winter Beals Incessant (JUDAS ISCARIOT cover)
-bez slovního hodnocení-
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Odporně chutná lahůdka ukuchtěná z nekompromisně kvalitních surovin. Je to "jen" svérázný old school death metal anebo moderní verze extrémních forem metalové muziky? Možná oboje,ale rozhodně unikátní záležitost pro hledače v okrajových hudebních sférách.
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.